Tak a som tu opäť, aby som všetkým mohla povedať aký neúprosný je kamarát Jojo. Naposledy som hovorila o tom ako sa vynikajúco cítim a fakt to tak bolo. Lenže prišli dni medzi sviatkami a voľno, návštevy a ... a samozrejme ponuky všakovakých jedál. Nuž čo, povedala som si, veď sa nič nestane ak na chvíľu povolím... Stalo a veľa.
Nielenže som sa znovu začala cítiť hrozne, ale môjmu organizmu som tak "naložila", že mi ukázal, kto je tu pánom. Tak som ho oslabila, že som to musela poctivo týždeň a pol poctivo vyležať. Prvý vírus sa na mňa prilepil. Znovu som začala cítiť ten nepríjemný pocit únavy. Dnes už jednoducho a na 100% viem, že nie je iná cesta, než tá, ktorou som sa vybrala.
Mŕtva strava nemôže byť mojim priateľom, nech je akokoľvek lákavá. Nehovorím, že ju viac nebudem jesť, viem, že jej bude čo najmenej a s mojou kamarátkou zelenou pšenicou sa už asi nerozlúčim. Je to tak, že ozaj človek musí zistiť na vlastnej koži a vlastnom tele, že to, čo nám je od prirodzenosti dané nie je treba odsudzovať, pretože je to len systém, ktorý v nás pestuje potrebu po stále trvanlivejších potravinách, ktoré ale vlastne ani potravinami nie sú, iba ich tak voláme.
Nabudúce to už bude zasa o čosi lepšie, predsa len ... nechcem ostať v tomto nepríjemnom stave.
Katarína
